Takto som začala ja:
 |
| Na Zamkovského chatu |
Moja cesta za zdravým životom plným pohybu, vitality a energie začal na mojej prvej tatranskej túre. Hrebienok – Zamkovského chata.
Ja som ešte netušila, že moja cesta začala, začala vtedy pre mňa nekonečnou dvojhodinovou túrou. Áno, tá 40 minútová prechádzka trvala neskutočne dlhé dve hodiny. Už na začiatku môjho vysokohorského výstupu, na Rainerovej útulni, som myslela, že vypľujem dušu. Po výstupe k vodopádu moje srdce chcelo vystúpiť z hrude a prefackať ma za to, ako som zhumpľovala svoje telo. Po každom prejdenom metri som oddychovala a sledovala ako ma obiehajú deti, seniori a veru aj babky, dedkovia, ktorí išli z nohy na nohu. Strašne som sa hanbila sama pred sebou. Jasné, že som nedala na sebe nič znať a obviňovala som tých, čo ma tam dotiahli. Konečne som dosiahla vrchol svojej vysokohorskej túry - Zamkovského chatu. Samozrejme som si tam hneď doplnila energiu kapustnicou, kofolou a nezabudla som si zapáliť cigaretu, aby mi príliš veľa čerstvého vzduchu neuškodilo. Cesta smerom dole nebola o nič lepšia a veru, ani kratšia. Pre mňa nekonečná vysokohorská túra mi konečne otvorila oči a ja som sa pozrela na seba tak ako nikdy predtým, ako na chorú ženu, ktorá je síce ešte mladá ale jej telo sa správa ako starý nepotrebný stroj, a tak začal môj boj. Skočila som do toho zhurta, veľa cvičiť, málo jesť a ešte viac cvičiť a ešte menej jesť. No nefungovalo to. Začala som ako šialená nakupovať prípravky na chudnutie. No chudnutie nikde. Zostala mi len únava a deprimovanosť, veď robím maximum a výsledky nikde. No nakoľko som bojovník a keď sa do niečoho pustím tak to nevzdávam, začala som hľadať informácie a pomoc. Konečne som pochopila, že zdravie, vitalitu a energiu si nekúpim, ale jednoducho vybudujem. Oslovila som niekoľkých osobných trénerov, každý mal na obezitu iný pohľad a to mi veru pomohlo aby som sa na obezitu začala pozerať ako na chorobu a začala sa liečiť. Samozrejme som skúsila diéty, neodporúčam ich nikomu, strata času . Teraz je moje telo fungujúci stroj, bez známok používania, teda ak nerátam mozole od železa, či vydraté nohy od chôdze a behu. Tatry som si zamilovala tak, že tam chodím každý rok a vždy si zájdem aj na Zamkovského, ale teraz za 30 minút. Pokorila som už aj Téryho a skoro aj Rysy, skoro lebo ma zastavili reťaze a môj strach, ale aj ten raz prekonám. Samozrejme, Tatry mám zchodené oveľa viac, ale také naj sú Zamkovského chata, tá mi otvorila oči, Téryho chata, o tej mi veľa rozprával môj nebohý ocko a o túrach na ňu, no a Rysy, veď tam by mal ísť raz v živote každý človek. Teraz už viem, že cestu si treba naplánovať, nie nereálnymi cieľmi, ale krok po kroku. Mňa to naučil plánovať doktor Minárik a teraz to ja učím iných. Som na seba pyšná a moja rodina je na mňa hrdá, a ja som hrdá na každú klientku a klienta čo sa na svoju cestu vybrali, a úspešne po nej kráčajú.
 |
| Po dvoch rokoch, som bez problémov vyšla na Téryho chatu |
Komentáre